1.
„Vojdi!“ Povedala, tak nahlas, ako to v danom okamihu mohla a zároveň tak potichu, aby to nikto iný nepočul. Nie žeby bolo v byte ďalších pár ľudí, skôr pre svoju vlastnú istotu, že ak je to všetko len sen, aby sa nezobudila.
„Vojdi!“ Ostalo stáť vo vzduchu ešte pár sekúnd, než sa dvere otvorili a do miestnosti jemne vkĺzlo svetlo z chodby, šum sprevádzajúci kroky Tajomného a lákavá vôňa. Vôňa nepoznaného a vzrušujúceho naplnila miestnosť, prenikla do každého kútika, našla každú škáru a teraz sa prebodávala cez malilinké póry jej pokožky a snažila sa preniknúť do každého zákutia jej ženského JA. Telo zareagovalo, obranný mechanizmus vyprodukoval kvapky potu, ale aj to bolo málo. Chcela zakričať, povedať alebo aspoň pošepkať, ale ústa nepočúvali. Stála nehybne už pár minút a len čakala, akoby malo prísť niečo veľké , nepoznané, čo rozprúdi krv a zmení jej pohľad na dávno zatratené veci.
„Vojdi!“ Znelo v jeho ušiach. Možno to bolo tým tichom nočnej hodiny a možno jej štebotavým hlasom, že príkaz počúvol bez námietky. Vkročil do tmavej miestnosti, trochu oslepený jasným svetlom z chodby, ktoré mu však nebránilo stratiť dych z toľkej nádhery, ktorá pred ním stála. Vedel, že by mal zavrieť dvere, ale nechcel prísť o tento pohľad. Chcel si ho vryť do pamäte na dlho a na to ešte potreboval chvíľu. Vpísanú v srdci, takú krásnu, nevinnú, nesmelú až vystrašenú. Plavé vlasy padajúce na nahé plecia. Nočná košeľa zahaľujúca presne toľko, koľko má a bosé nohy. Jedna schovaná za druhou. Pri tomto pohľade sa pousmial, videl na nej, že by sa najradšej schovala celá.
Zavrel dvere.
Čierno, čierna tma.
Vošiel, pomyslela si. Sama ho volala, tak prečo je teraz z toho taká prekvapená, keď tu stojí pred ňou? Tmavé na krátko ostrihané vlasy, čakajúce na jej postrapatenie. Čierny oblek, biela košeľa, horné gombíky rozopnuté. Odhaľujúce časť jeho pútavého teľa, poskytujúce priestor na hriešne myšlienky. Už len chvíľa a pocíti ho. Koľké šťastie.
Tri kroky ku nej.
Ešte stále nehybná.
Čakajúca.
„Trvalo to tak dlho.“ Pošepkal stojac tvárou v tvár Dokonalej.
„Pridlho.“ Odvetila, hladiac na jeho siluetu v tme. Chvela sa od očakávania, ale dúfala, že si to nevšimol. Bez ďalších slov sa rukou priblížil k jej tvári. Pohladil ju po líci. Cítiac teplo sálajúce z jej osoby nedokázal ruku odtrhnúť a tak ju tam nechal ležať, zvyšok teľa držal odstup. Zvláštna sila stála medzi nimi, bránila mu urobiť ďalší krok. Dokonalá to vycítila, prekonala svoju nesmelosť, položila svoju dlaň na jeho chladnú ruku, ktorú ešte stále držal na jej tvári, akoby sa potreboval uistiť, že je to všetko pravda. Že všetko za čo tak ťažko bojoval a trpel malo svoj význam a zhmotnilo sa to v tomto okamihu, tu pred ním.
Túžba ich ťahala k sebe, vymazali priestor medzi sebou, nebolo voľného milimetra, ktorý by ich delil. Objal ju, nie vášnivo, nie majetnícky, nie... len ľahko. Svojím telom vysielal informáciu: „Večne ťa budem chrániť, ak mi to dovolíš.“ Telo Dokonalej súhlasilo. Poddalo sa a len prijímalo všetku energiu ktorú vyžaroval. V tomto okamihu bolo viac lásky, než si mysleli, že ešte niekedy pocítia. Neexistovalo nič mimo nich, nič okrem nich a neboli žiadne slová, či činy, ktoré by túto chvíľu vylepšili.
Nežne ju vzal do rúk, prekonal schody deliace ich od spálne. Všetko prebiehalo v maximálnej tichosti, nič nemohlo zničiť vznikajúce čaro. Ani nesprávny krok, ani nesprávna hláska, či stratený pohľad. V správnu chvíľu sa ocitli pred posteľou, položil ju naň, zapálil stolnú lampu a kochajúc sa krásou Dokonalej, vyzliekol si sako. Nedbalo ho pohodil a kľakol si pred posteľ.
Dívali sa jeden druhému do očí.
Neverili.
Úsmev sa im pohrával na kútikoch úst. Všetko napätie uplynulých dní bolo rázom zabudnuté a čakalo na nich už len vzájomné prepojenie. Nahol sa jej smerom, pery dopadli na pery. Sila okamžiku ju nenechala ľahostajnou a opätovala bozk ráznejšie. Drsne si znova a znova jazykom prerážala cestu k nemu. Nebránil sa, prijal jej hru a rýchlo sa prispôsobil jej pravidlám. Chytil jej tvár, hladkal ju v vlasoch a preciťoval broskyňovú vôňu, ktorá pantala jeho zmysli. Bola neskutočná, taká hravá a pritom neprístupná.
Začala mu vyzliekať košeľu, gombíky padli za obeť ako prvé. Nasledovali nohavice. Postupovala rýchlosťou šelmy a on sa nechal. Páčilo sa mu to. Vychutnával si každý odtrhnutý gombík, každú natrhnutú nitku. Keď s ním skončila, stál pred ňou ako ho pán stvoril. Bola ním uchvátená. Telo vytrhnuté z gréckych báji, podmanivé, ale pri tom také reálne.
Nechal ju sledovať svoje telo, ale keď túžba prerástla únosnú mieru, prešiel k útoku. Stiahol jej nočnú košeľu a prstami premapoval celé telo. Už samotné ticho bolo predzvesťou, že sa budú diať veľké veci. A diali sa.
Tajomný položil Dokonalú na posteľ, tak aby ju mal celú pod kontrolou, vnímal každý jej pohyb. Nič tejto situácii nechýbalo.
Nádych, výdych.
Vzájomné pohľady.
Zmocnil sa jej. V tú noc prvý, ale nie poslednýkrát.
Komentáre